Dnešná doba– Malý chlapec, ktorý vyrastá v dnešnej uponáhľanej a nechutnej dobe si pomyslí, že by sa rád zahral na telefóne, tablete, xboxe, televízore alebo iných podobných vymoženostiach dnešnej doby a je mu to splnené.
Minulá doba– Paradox – v minulosti sa malí chlapci hrávali spolu. Vonku. Vnútri, ale stále s inými chlapcami a podobnými deťmi, keď aj nie úplne v ich veku, ale rozvíjali svoju fantáziu. Spomeniem jeden príklad, ktorý sa mi nedávno dostal do uší a stojí naozaj za zmienku a zamyslenie.
Priateľ (on už má skoro tridsať, takže si zažil ešte časy, keď sa deti vedeli spolu pekne hrať) mi rozprával, že keď boli malí chlapci tak sa hrávali na omšu. Niečo podobné ako malé dievčatká, ktoré sa hrávajú na školu, tak oni sa hrávali na omšu. Keď som to počula na chvíľu som sa zarazila, že či sa to vôbec môže, ale potom mi to prišlo tak krásne detsky nevinné a milé, že na to nemôžem prestať myslieť.
Dnešná doba– A vrátime sa naspäť do časov dnešných a zistíme, že keď sa pozrieme okolo seba, tak hry na telefóne neobsahujú takýto milý námet. A keď aj tak nie sú vôbec populárne, pretože príťažlivosť strielačiek a podobných hier je priam neporaziteľná. A potom sa na omšiach modlíme, aby nám BOH dal nových kňazov… No to si už neuvedomujeme, že my tých nových kňazov vychovávame. Z toho, že mu dáme do ruky telefón a nechodíme v nedeľu do kostola, alebo namiesto čítanie svätého písma si radšej posedíme ticho pri telke.. z toho nám noví kňazi nevyrastú.
Veď byť kňaz je také nádherné povolanie. Odhliadnuc od všetkých tých škandálov, ktoré sa prepierajú na povrchu, pod povrchom drieme tá pravá krása tohto poslania. Priam si dovolím tvrdiť, že niet krajšieho poslania ako byť kňazom. Samozrejme, že to nie je pre každého, ale mali by sme sa pokúsiť viesť naše deti aspoň trochu krajšou cestou ako nám diktuje DNEŠNÁ MÓDA…